Ďeň sa s dňom zišiel a keďže už asi prehrmelo všeobecné nadšenie z krásneho jOin3rovho blogu (až sa hanbím, čo sa vizuálne hrôzy som produkoval) konečne môžem napísať o niečom, čo som už skôr mal za lubom. A to konkrétne o tom, ako som raz umrel − aj keď nakoniec som to prežil, ako tí bystrejší spomedzi vás už možno začínajú šípiť. Tí poverčivejší si pokojne môžu naďalej myslieť, že túto správu diktujem jOin3rovi zo záhrobia.


Takže ako sa to celé stalo? Ako vždy, keď ide v mojom prípade o úraz alebo ohrozenie života, bolo to pri športe. To bol taký veselý deň, skonzumoval som nie zanedbateľné množstvo zdúvavého moku, na druhý deň som si dal ako vyprošťovák jedno pivko no a keďže mi stálo bolo tak divne, tak som sa rozhodol, že to vybehám. Vypozoroval som, že šport je celkom účinná vecička na poopičný stav, akurát nie je najľahšie sa k tomu v treťom stave dokopať (druhý je samozrejme tehotenstvo).

 

Tak som si teda obliekol tričko (bolo to v lete, vonku okolo milión stupňov, vnútri len o niečo málo menej, takže som odpočíval len v trenírkach), obul botičky z umělý hmotičky, opásal svoju mužnú, chlpatú hruď tým pásikom na meranie tepovej frekvencie, zapol motivačnú hudbu v prehrávači (Martin Kittner − Prečítaj list) a poďho utekať.

 

Pekne som si sledoval pulz, držal som sa na svojich obligátnych 150−160 a zrazu, asi po desiatich minútach sa to stalo − SMRŤ! Aspoň tak som si myslel. Bez akéhokoľvek varovania som naraz mal pocit, že mi chce srdce vypochodovať z hrude. Ako keby som mal v hrudi veľkú muchu, čo sa ako sprostá stále vrhá oproti okennej tabuli. Dosť nechutne ma to vystrašilo, preventívne som na telefóne naťukal 155, prst pripravený na „dial“.

 

Veru ešte v živote som nemal nutkanie volať si záchranku. Rýchly pohľad na hodinky mi prezradil, že tep nie je 220, ako som sa nazdával, ale úplne normálnych 153 (dobre si pamätám toto čislo). No ale búšenie srdca samozrejme neprestávalo, takže som sa už začínal pripravovať na natiahnutie dreveného pyžama.

 

Obzrel som sa, či ma niekto bude ratovať, keď zaryjem rypák to asfaltu – a nevyzeralo to vôbec ružovo. Bol som v dosť odľahlej časti, semtam síce okolo prešlo auto, ale čo ja viem, či by ma videli (a samozrejme či by si nemysleli, že len oddychujem spánkom spravodlivých po náročnej šichte v lokálnom pohostinstve).

 

Práve keď som sa začínal zmierovať s myšlienkou, že posledné, čo na tomto prašivom svete uvidím, nebude tvár milovanej ženy, ale grcajúca cigánka na protiľahlom brehu Hornádu s útulkom pre bezdomovcov majestátne sa týčiacim na obzore, búšenie začalo pomaličky ustávať. Po chvíľke som odložil telefón do vrecka a vydal sa na cestu domov. Odoznievalo to celkom postupne a zakaždým, keď som musel ísť trochu do kopca, sa to vracalo, ale už som vedel, že náš malebný štátik o tohto daňoplatcu nepríde. NIE TAM A NIE TAKTO!

 

Ešte si dobre spomínam, ako som sa hrozil schodov v našej bytovke. Bývame na treťom a nemáme výťah, takže celú cestu som mal na mysli obraz, ako zas budem mať pri námahe smrť pred očami. Nikdy predtým a nikdy potom som nešiel po schodoch tak pomaly ako v ten deň.

 

Po návrate domov som si na chíľu ľahol a potom sadol za počítač, aby som zistil, čo mi je. Opýtal som sa aj jOin3ra, a ten mi potvrdil, že umieram. Chvíľku som samozrejme googlil a mimo obligátnych diagnóz (rakovina všetkého naraz v poslednom štádiu, spavá nemoc, hemoragická horúčka, inkontinencia) som sa dopátral k informácii, ktorá sa mi páčila a preto som jej uveril (a takisto mi zo spomínaných možností prišla najpravdepodobnejšia. Zúročil som skúsenosti nazbierané v našej rubrike „Fakt a fikcia“). Hovorilo sa tam o tom, že to nie je veľmi zriedkavé a že pokiaľ človek nemá nejaké ozajstná srdcové problémy, tak to môže ignorovať.

 

Po tejto správe som bol šťastný ako nemluvňa s pocukrovaným cumlíkom. S odstupom času si myslím, že to mohol byť nejaký prejav dehydratácie, keďže som sa predošlý deň osviežoval v pohostinstve a šiel som behať v takej svinskej horúčave. No nič, lekcia naučená, piť dostatok vody a až potom ísť von športovať, keď je 35°C.

 

Záverom by som ešte chcel zodpovedne prehlásiť, že som nevidel žiaden tunel, ani svetlo (teda okrem toho denného, toho bolo všade na rozdávanie), nepočul žiaden anjelský chorál, ani ryk valkýrií, ani Smrť ku mne NEPREHOVORIL (malá referencia na postavu Smrťa z knižiek Terryho Pratchetta. Smrť v týchto knihách vždy hovorí s caps lockom). Dokonca mi pred očami ani neprebehol celý život, z čoho som bol trošku konsternovaný, lebo niektoré zážitky mám celkom veselé a pozrel by som si ich ešte raz.

 

Ale nič sa nedá robiť, asi budem musieť umrieť ešte raz. Dúfam, že keď to naozaj príde, tak už to nebude také fiasko. Na druhej strane by som nebol celkom proti, keby to nebolo zas veľmi skoro, lebo potom by na našej stránke boli len samé pajedné blogy od jOin3ra a žiaden blábol, ktorý vôbec nesúvisí s podcastom. A to by vám bolo ľúto, JE TO JASNÉ?!?! Dobre.

 

Majte sa!

6 Replies to “Ako som umrel

  1. Chod si aspon nejake vysetrenia spravit. Nieje to az take vynimocne dostat infart v mladom veku… mozno mas nieco so srdcom co to este zhorsuje…

    1. nemyslim, kazdy rok nas firma posiela na preventivne vysetrenie (medziinym aj EKG) a stale vsetko v pohode. takisto moja lekarka mi robi este nezavisle od toho kazdorocnu komplexnu preventivku a mimo zvyseneho cholesterolu a alergie nemam ziaden chronicky zdravotny problem, o ktorom by som vedel.
      okrem toho sa mi to stlao len raz a to sportujem takmer kazdy den a to aj v omnoho vyssich tepovych frekvenciach (180-185) a nepocitujem ziadne problemy, akurat mi je na grcanie, ked „posuvam limity“ (najma pri HIIT)

      1. wow, tak toto neexistuje aby som sa dozadoval tohto vysetrenia =) rozhodol som sa, ze pokial sa mi to nezopakuje, tak to budem ignorovat, kedze ani bolesti nemam ani nic =)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.