Dnes by som chcel napísať pár riadkov o fenoméne, ktorý na Slovensku registrujem v niekoľkých uplynulých rokoch. Je to podľa mňa vyústenie jednoduchého mechanizmu ponuky a dopytu na pracovnom trhu – závody si žiadajú vzdelaných ľudí, ľudia sa teda ryjú na školy, aby mali titul a keďže školy nepociťujú tlak po kvalitnom vzdelaní ale iba po vydávaní papiera, prispôsobujú sa vzniknutej situácii.

Výber školy za osirisových detských liet

Toto som postrehol už za mojich stredoškolských čias, keď sa trebalo hlásiť na vysokú školu (takmer 10 rokov dozadu). Nespomínam si na jediný prípad, keď niekto zo spolužiakov prehlásil, že oblasť pomocnej kombajnistiky ho baví, chcel by sa o tom viac dozvedieť, a preto sa nahlási na Vysoké učenie poľnohospodárske, odbor “Asistent obsluhy kombajnu”. Nevravím, že nikto taký nebol, len že si na to nespomínam. Na čo si ale spomínam veľmi dobre bolo, že viacerí sa hlásili proste na školu, ktorá vyzerala, že ponúkne cestu najmenšieho odporu pričom výber zamerania bol podmienený tým, komu sa na akom predmete relatívne darilo. Potom si pamätám na pár ľudí, čo išli na právo alebo medicínu, pretože si vedeli do hlavy natrepať haldu textu (nemyslím to ako urážku, to chce tiež talent. Ja to napríklad neviem, ešte aj na prednese poézie a prózy som sa text učil len tak rámcovo a nie naspamäť) no a ja konkrétne som bol kategória “biológia a chémia je fuj, bifľovať sa neviem, ostáva mi len technika”, takže som skončil na škole, ktorá ma nebavila, čiže som sa tam veľmi dlho neohrial.

My chceme titul!

Ale samozrejme sme sa na výšku hlásili komplet všetci, pretože titul musí byť, lebo je to cool vec a bez toho vás nikto nezamestná. Nuž a toto zmýšľanie, ktoré sa mi v retrospektíve vidí, že už za mojich čias bolo v zárodku, dnes dorástlo do obludných rozmerov. Čo tam po vzdelaní, hlavne titul treba a je nám jedno, odkiaľ! Žiarivý príklad adaptácie sa tomuto spoločenskému trendu je odbor “sociálna práca”, podľa možností poskytovaný Univerzitou Marty Vomáčkovej z Hornej Môlče na detašovanom pracovisku Kotrčiná Lúčka študovaný korešpondenčne. Keď v tejto súvislosti použijeme slovné spojenie “náročné štúdium” alebo “absolvent sa uplatní na trhu práce”, nemôžme sa ubrániť úškrnu. Ale podstatné je, že každý rok vyprodukuje pár desiatok magistrov.

Načo je to dobré?

Vôbec nerozumiem, ako niekto môže dojsť k záveru, že je lepšie márniť nie zanedbateľné zdroje (nemyslím teraz len finančné, ale aj svoj čas) na štúdium takejto obskurnej veci. Nie žeby som chcel zhadzovať prácu sociálnych pracovníkov, ale koľko asi pracovný trh týchto ľudí potrebuje ročne? Dočítal som sa, že v roku 2011 toto vzdelanie utrpelo asi 2000 ľudí. Treba nám ročne 2000 sociálnych pracovníkov? Oprava : bolo ich takmer 8000, z toho vyše polovica externistov. Zle som to spočítal. Veľmi podobné sú čísla aj pre ročník 2012/2013.^[1] Nuž…podľa mňa skôr nie. Neprajník by mohol dodať (našťastie tu žiaden taký nie je), že čo nevidieť budeme mať viac sociálnych pracovníkov ako sociálnych prípadov.

No a načo je to naozaj dobré?

Myslím, že hlavný havo je zakopaný v rôznych štátnych úradoch a školách. Nazdávam sa, že úradník po získaní titulu poskočí do vyššej platovej skupiny, a toto je asi aj hlavný hnací motor tejto problematiky. Vyriešilo by to zrušenie tabuľkových platov a ohodnocovanie pracovníkov podľa ozajstných vedomostí a prínosu? Tento konkrétny problém asi áno, ale ani si netrúfam odhadnúť, ako by to zamávalo s celým zabehnutým systémom, aj keď je mi ťažko uveriť, že by sa situácia zmenila k horšiemu (nejak drasticky oproti tomu, čo tam je teraz).

Čo by robil osiris

Ak by som ja bol zamestnancom štátnej správy a oplatilo by sa mi vyštudovať nejakú takú srandu (teda že by sa mi do dôchodku vrátilo viac, ako by som do toho musel vraziť), asi by som do toho šiel. Avšak za predpokladu, že končím strednú školu, tak by som na to v každom prípade kašlal. Na trhu je už teraz prebytok absolventov týchto lukratívnych odborov a preto súdim, že by sa mi viac oplatilo radšej niekde inde zbierať prax. Alebo sa jeden rok učiť jazyk, spraviť si zváračský kurz alebo hocičo iné a potom štyri roky zbierať prax a aj tak by som mal veľký náskok pred absolvenom našej pomyselnej Univerzity Marty Vomáčkovej. Na druhej strane si uvedomujem, že v maturitnom ročníku som aj ja uvažoval úplne inak. Som celkom zvedavý, kam až tento fenomém bude eskalovať a kde sa ta komédia s titulmi “za klobásky a butylku” zastaví.

Zdroje:

1. Štatistická rocenka – vysoké školy ^