Dnes by som vám, milé deti, chcel rozpovedať svoje názory na význačnú súčasť (nie len) slovenskej kultúry prepubescentov, pubescentov, utláčaných manželov, zákostolníkov (ako záškoláci, len títo chodia poza kostol) a korheľov. Áno, reč bude o reštauráciách štvrtej (a vyššej) cenovej skupiny, relikviami po komunistickom zvyku “zbehnúť na jedno po rachote” – pajzloch.

Názov

Meno je pre pajzle veľmi dôležité. Mne osobne sa najviac páči, keď majiteľ podniku vtisne svoju nezameniteľnú pečať, vdýchne život do inak mŕtvej drevotrieskovej unimobunky. Takéto meno hosťom okamžite napovie, kto to tu má pod palcom – či už sa krčma volá U Ďurka, Smädný Jožo alebo Mišove pohostinstvo. Tí miestodržitelia, ktorí majú viac predstavivosti a sú považovaní za umelcov (v rámci možností a svojej komunity), sa zmôžu aj na oveľa prepracovanejšie názvy – napríklad keď majiteľa kamaráti prezývajú Lopata, tak sa podnik môže volať napríklad U Lopaty. Alebo ho pomenuje po svojej žene, prerastenej matróne, ktorá s invertovaným úsmevom ochotne obsluhuje hostí – U Aničky. V tomto prípade je zdrobnenia veľmo dôležitá, inak by sa na vedúci mohol stať objektom spravodlivého rozhorčenia s čím by sa zlučoval zánik teplej kuchyne a prísun piva do chladničky.

Priestory

Toto som už trošku načrtol. Pamätám si jedno zariadenie tohto typu, ktoré sme mali kedysi na sídlisku (potom muselo uvoľniť miesto kostolu. Je to veľmi dojímavý príbeh, všetkým notorikom na sídlisu sa v ten deň gúľali po tvári slzy veľké ako hrach) a ktoré je pre mňa archetypom pajzlu. Volalo sa Colnica. Stavebne to bol doslova majstrštyk. Na vyliatom betóne boli erektované štyri papundeklové steny, vnútrajšok bol predelený priečkou (na herňu a “reštauráciu”) a som si takmer istý, že tam niekde bol aj záchod. Snáď.

Zariadenie

Ďalší trademark pajzlov je írečité zariadenie. Neohobľované stoly poprikrývané gumeným obrusom, stoličky čórnuté z DK-ču, na podlahe kvalitná krytina, ktorá odolá sústredenému náporu opilcov. Na stenách by mali visieť hanbaté obrázky, kalendár pamätajúci ešte Josifa Visarionoviča S. a nesmú chýbať výherné automaty.

Osadenstvo

Konečne sme sa dostali k jadru toho, čo tvorí pajzlokultúru. Starostlivo vyberaná smotánka, etalón evolúcie či “to najlepšie, čo doma máme”. Mien majú mnoho, ale spoločných menovateľov už pomenej. To, čo ich spája, nie je ideologické presvedčenie, rovnaká interpretácia myšlienok F. Nietzscheho či názor na vnútropolitickú situáciu v subsaharskej afrike, Tieto malichernosti ľudí len rozdeľujú. Naši štamgasti majú spoločnú lásku k pivu a borovičke. Nič tak týchto na pohľad rozdielnych chlapov nezviaže tak dohromady, ako nefalšovaná a úprimná láska k trblietavému moku, v ktorom nedočkavo zmáčajú pery, po prvom dúšku sa labužnícky oblizujú a hodnotia : “K*rva konečne pivo, už sa mi skoro prášilo od papule! Ďuro, dones dva borovičky!” Je vidno, že je to ich neutíchajúca láska k zlatavému nápoju, čo ich každé ráno vyháňa z postele do fabriky, čo im dáva silu prežiť ďalší deň, ísť stále dopredu a nehľadieť na prekážky. Veru, niet tej sily, čo by toto mocné puto rozpojila!

Záver

A preto, drahí kamaráti a kamarátky, nenechajme zhynúť pajzlokultúru. Nerobme si srandu z postarších pánov pochrapkávajúcich v bodliakoch pri chodníku v strede podozrivo sa rozširujúcej mláčky. Vzdajme im česť, pretože sú to oni, kto so železnou pravidelnosťou, či v zime, či v lete plnia svoju svätú povinnosť – frekventovať svoj obľúbený pajzel.