Prečo nie je osobná skúsenosť dôkaz

picture credit : Bob Mccormick

Nedávno som na našu Facebookovskú stránku postol linku na blog doktora Záhumenského, v ktorom sa vyjadroval na tému hormonálnej antikoncepcie. Podľa mňa je ten blog napísaný vecne a zrozumiteľne aj pre laika, ale nechcem (teraz) tárať o hormonálnej antikoncepcii, lež o osobnej skúsenosti, ktorá bola veľakrát spomenutá v komentároch.

Čo to je osobná skúsenosť

Ja si pod týmto pojmom predstavujem situáciu, keď na jednej strane máme nejaké vonkajšie vplyvy, ktoré potom spracuje operátor (moje telo) a na konci mi ostanú nejaké výstupy – vnemy, spomienky, pocity. Teraz machrujem, že poznám múdre slová (možno som niektoré použil zle), ale čo som chcel povedať je, že…proste sa mi niečo stane a potom to nejak vyhodnocujem. Každý vie, že moja osobná skúsenosť nebude, keď Torkvátovi drbne činka na nohu.

Čo sa deje pri prežívaní zážitku

Haha, myslíte si, čo je to za blbú otázku? Predsa keď mi padne na nohu činka tak ma to bolí, zavýjam a tečú mi krokodílie slzy. Ok, činku už nechám tak. Chcem sa v podstate dostať k tomu, že keď voľačo zažijeme, náš mozog túto skúsenosť musí nejako spracovať, potom ju uloží do pamäte aby sme ju mohli v príhodnej chvíli vytiahnuť na svetlo sveta s veľkým HALÓ!

Prečo je osobná skúsenosť výnimočne zlý dôkaz

Prežívanie udalosti

Môj prvý argument, prečo je osobná skúsenosť ako dôkaz na pendrek. Ľudia nevedia dobre vnímať svet okolo seba. Nedávame pozor, ľahko sa necháme rozptýliť, nevšímame si veci navôkol, akonáhle nás niečo zaujme, všetko ostatné vytesníme. Stačí si spomenúť na toto video. Aj keď sa na niečo dívame, kopa vecí nám nielenže môže uniknúť, ale nám aj unikne nado všetku pochybnosť.

Interpretácia udalosti

Pokračujeme. Niečo sme zažili, niečo zo zážitku nám uniklo. Už teraz je ten obraz pokazený, ale ešte sme len na začiatku. Teraz ide mozog spracovať tie vnemy, ktoré k nemu došli, a tu je druhý problém. Keď vystavíme ľudí tomu istému vnemu, na konci experimentu dostaneme rôzne, navzájom sa líšiace, ba až možno navzájom si odporujúce svedectvá. Opäť spomeniem jednoduchý príklad : Ktorá strana balerína sústruženie? Ukážme tento obrázok rôznym ľuďom a niektorí odvetia že doprava, iní že doľava. Ten istý vnem a úplne odlišná interpretácia.

Zaujatie (bias)

A ideme ďalej. Takže zatiaľ sme si časť udalosti nevšimli, časť sme interpretovali úplne inak, ako by ju interpretovali iní ľudia (podvedome) a teraz to, čo nám z toho vyšlo, ideme vedome spracovať. K slovu sa dostávajú rôzne zaujatia, spomedzi ktorých spomeniem konkrétne confirmation bias. Neviem úplne presne, ako sa to prekladá do turečtiny (a už vôbec nie ako je to po slovensky), ale znamená to to, že sme náchylnejší uveriť a menej spochybňovať to, čo súhlasí s naším súčasným názorom ako s tým, čo mu odporuje a zároveň tým dôkazom, ktoré nám dávajú za pravdu prikladáme oveľa väčšiu váhu. Napríklad si vezmime Uršuľu. Uršuľa, najlepšia dojička v miestnom JRD za roky 1981 a 1983, kedysi bola dedinský eksper na hypotekárnu krízu v USA, potom sa rýchlo naučila všetko o európskom menovom systéme a finančnej situácie v Grécku, následne sa stala nakrátko odborníčkou na vnútropolitické a vojenské záležitosti v Sýrii a k dnešnému dňu je miestny mudrc na interupcie. O homeopatikách síce nikdy nepočula v podstate nič, ale z reklamy vie, že je to najlepší vynález od čias teplák s vreckami a preto keď jej sused povie, že homeopatiká ho vyliečili z hnačky, povie si že uhm-uhm, to je jasné, homeopatiká sú predsa super. Ale keď iný sused povie, že jemu pri hnačke tie isté homeopatiká nepomohli, tak si Uršuľa pomyslí – to je somár, isto požral zlý druh, alebo ich aplikoval ako čípky.

Selektívna pamäť

Rekapitulujme – niečo sa nám stalo, časť sme nepostrehli, časť sme zle interpretovali, časť sme iracionálne zavrhli. A ešte sme neskončili! Naša pamäť je totižto deravá ako rešeto. Kopu vecí zabúdame, máme tendenciu si prikrášľovať spomienky, zabúdať škaredé veci. Nie je výnimkou, že si náš mozog nejakú spomienku úplne vymyslí (aj keď toto sa zrejme týka najmä spomienok z detstva).

Premenné

Kratučký odstavec záverom najmä k osobnej skúsenosti s liekmi, potravinami atď. Niekto zje liek a potom povie, že z neho dostal hnačku. Ok, ale že deň predtým zjedol celý melón a spláchol to siedmymi desinkami už nespomenie. Ja zjem ten istý liek a nedostanem hnačku, ale to je napríklad preto, že som závislý na opiátoch a mám preto zápchu. Chcem tým povedať to, že v reálnom živote sa nám deje také obrovské kvantum vecí, ktoré na nás vplývajú, že je absolútne nemožné ten šum v domácich podmienkach odfiltrovať a jednoznačne nado všetku pochybnosť prehlásiť, že tento liek spôsobuje hnačku. Maximum, k čomu sa môžme dopracovať je, že povieme, že tento liek spôsobuje hnačku MNE, ale to má nulovú hodnotu pre ostatných ľudí lebo žijú úplne iné životy v ktorých figurujú úplne iné premenné.

Slovo záverom

Preto u mňa osobná skúsenosť nie je žiaden dôkaz. Snažiť sa môžme ako chceme, ale mozog nás oklame tak či tak. Preto sa robia dvojito slepené štúdie. Preto sa štúdie replikujú. Preto sa z experimentov vyhadzuje čo najviac premenných.
A preto cudzia osobná skúsenosť ma pre mňa hodnotu len ako anekdota, príhoda na preklenutie trápneho ticha. Keď mám k dispozícii vedecké štúdie, nemusím niečo zažiť, aby som o tom niečo vedel. Z dobrej vedeckej štúdie viem, aká je pravdepodobnosť, že sa stane A, B alebo C – a žiadne množstvo komentárov na Facebooku že “Jančiho brat toto žral a potom oslepol!” na tom nič nemôže zmeniť.

2 thoughts on “Prečo nie je osobná skúsenosť dôkaz”

Pridaj komentár