Pseudocast #96 – Demarkačný problém

photo credit: Los Angeles Times

Určite to dôverne poznáte – sedíte si v krčme a naraz od vedľajšieho stola začujete : „Čo si povedal? Okamžite to odvolaj!“, padne facka a už je celé pohostinstvo v ohni. Áno, opäť sa dostal na pretras demarkačný problém. Či sa aj my kvôli tomu pobijeme s našim hosťom Marekom sa dozviete v Pseudocaste.

Témy :

  1. Čo sa stalo 28.7.
  2. Temná strana 3D tlačiarní
  3. Hobby môže spomaliť postup Alzeheimera
  4. Fakt a fikcia
  5. Veľká téma : Filozofia vedy

Zdroje :

10 thoughts on “Pseudocast #96 – Demarkačný problém”

  1. Aby som doplnil zopar dolezitych veci ku ktorym som sa v hlavnej teme nevyjadril alebo vyjadril nejasne:

    1) Aj ked z pohladu Poppera nieco spada mimo vedeckej sfery, neznamena to automaticky, ze to neprodukuje poznatky, ktore su v istom zmysle prinosne (umenie, beletria, historia, pre niektorych nabozenstvo etc.).

    2) Co sa tyka Freuda, to za vedu povazovat len velmi tazko z pohladu dokazatelnej efektivnosti alebo uzitocnosti v praxy. V psychoanalyze sa velmi vyskumami ucinnosti nezaoberali a viacmenej ani velmi nemuseli. Ziskali si totiz dost vysoky status spolocensky a uzitocnost sa brala nejako automaticky. Publikovali kopu kazuistik (pripadovych studii), sprav podanych zo strany analytika, ale to je len jedna strana mince.

    3) Ku koncu som dost nejasne uviedol priklad z psychoterapie kde nejde o to nieco predpovedat. Toto plati len ciastocne pri subjektivistickom pristupe kde sa terapeut snazi klienta nejak podnecovat na zaklade predpokladov, ze taky alebo onaky podnet moze zmenit jeho vnimanie problemu (a tymto mu pomoct v tom, ze sa prestane nad tym trapit). Cize nejake ocakavanie tam je aj ked teda v porovnani s objektivistickymi pristupmi nie je az take explicitne.

    Pravda je ale taka, ze vacsina psychologickych pristupov je stale objektivisticka a tam schopnost predpovedat hra klucovu ulohu pri praci s pacientmi (z objektivistickeho pohladu to nie su „klienti“ ale „pacienti“ ako som vravel). V objektivistickoch pristupoch mas jasne zadefinovane diagnozy (existuje viacero manualov so 400-700 diagnozami), ktore sa detekuju tak, ze sa pozrie na prislusne symptomy. Napriklad v klinickej psychologii, sa explicitne predpoveda, ze take alebo onake symptomy su znakmi takej alebo onakej poruchy a, ze prislusna liecba dosiahne efekt.

    Otazka je, ci takato trvanie na takejto schopnosti predpovedat v tomto pripade nie je skor na skodu. Tym, ze sa pacient onalepkuje diagnozou, zuzia sa mu moznosti ako o svojom probleme moze uvazovat. Proste mam objektivne takuto poruchu, napriklad depresiu, a jedine jak to riesit je tak ako mi bolo povedane, v tomto priklade brat antidepresiva. Dalej sa samozrejme da hovorit o dalsich negativnych vplyvoch takehoto nalepkovania pacienta. Dostat takuto nalepku nemusi brat kazdy lahko, kludne to moze psychicky stav este zhorsit. Diagnostika tak isto to zuzuje moznosti toho psychologa, ktory potom uvazuje o pacientovi len v ramci moznosti prislusnych danej diagnoze.

      1. Ja spisovnu slovencinu nepouzivam z politickych dovodov ako vyjadrenie protestu proti potlacaniu rozvoja Vychodnarskej Oblasti (VO) ako aj jazyka jeho obyvatelov – Vychodnarcinu, ktora je z nepochopitelnych dovodov povazovana za „narecie“ (ako cosi menej ako rec) umelo vytvorenym a kodifikovaym pseudo-jazykom nam tu vo VO nanutenym, ktory znivocil tento krasny Vychodnarsky jazyk, ktory sa tu prirodzenym sposobom vytvaral a jeho historicke korene siahaju ovela dalej 😀 😀

      2. spravne! ja tiez vzdy tvrdim, ze co sa tyka filozofie, je dolezitejsia forma ako obsah!

      1. DSM (dnes uz vo svojej piatej verzii, ale stale je myslim najcastejsie pouzivana stvrta) je asi svetovo najznamejsi takyto ‚manual‘, ktory popisuje rozne psychicke poruchy, ich priznaky a liecbu. Pouziva sa hlavne v americkej psychiatrii ale aj v inych krajinach. Dalsia znama diagnosticka publikacia (taktiez Americka) je Clinical Manual of Anxiety Disorders. Samozrejme rozne krajiny maju rozne psychiatricke asociacie a tie mozu vydavat rozne manualy. Medzinarodne existuje ICD-10, co je WHO standard.

        Napriklad Breivik, Norsky terorista, bol testovany standardizovanym testom postavenym na DSM IV, ze ci bol psychoticky (‚psychotic‘). Prvy tim psychiatrov zhodnotil na zaklade tohto testu, ze naozaj trpel paranoidnou schizofreniou. Tato psychiatricka sprava nasledne prenikla na verejnost a koli znacnemu spolocenskemu tlaku bolo nariadene druhe psychiatricke vysetrenie, ktore prvu spravu poprelo. Sranda ale bola, ze ju poprelo opat na zaklade standardizovaneho DSM IV testu. Cize z pohladu objektivistickej psychiatrie Breivik bol a zaroven nebol psychicky naruseny. Nakoniec to musel rozhodnut sud na zaklade striktnej mechanickej pravnickej aplikacie elementov definicie terminu ‚psychoza‘ z ICD-10. Podla sudu bol na zaklade tohto Breivik psychicky OK. Breivikov pripad udelil znacne silnu ranu povesti objektivistickej psychiatrii v Norsku, a dost vela veci sa tam teraz meni v legislative ohladne psychiatrie.

        Jedna zo zauimavych novsich kritickych publikacii co som cital o sposobe ako sa taka alebo onaka porucha dostane do DSM ma nazov ‚Shyness: How Normal Behavior Became a Sickness‘ (Yale University Press). Tu uz sa bavime o dost serioznych veciach, par rokov dozadu predpisovat psychiatricke lieky detom bolo uplne tabu; dnes to zacina byt bezne.

        Co sa tyka psychologie, takmer vsetky smery maju nejaku nauku o psychopatologii a teda aj svoje vlastne diagnosticke nastroje, respektive manualy popisujuce ‚poruchy‘ (rozne smery pouzivaju rozny termin na toto, moze to byt mentalna choroba, porucha, odchylka od normy, etc.). Diagnosticke manualy sa budu lisit nielen od krajiny ku krajine ale ich obsah bude zavisiet aj od teoretickeho smeru o ktorom sa bavime. Skusim vyhrabat nejake linky na manualy z roznych smerov v slovencine a cestine ked budem mat viac casu.

    1. tak bol to jeho prvy podcast…ked si spomeniem na nase zaciatky tak to bolo este celkom ok xD ja naprikald doteraz neviem suvisle hovorit xD

Pridaj komentár